Dejepis

„Zabudnúť znamená nechať ich znovu zomrieť“

V duchu tejto známej myšlienky amerického židovského spisovateľa a nositeľa Nobelovej ceny za mier Elieho Wiesela, sa deviataci zo Základnej školy v Turzovke vybrali na svoju poslednú exkurziu z dejepisu. Od piateho ročníka navštívili niekoľko miest, ktoré im priblížili minulosť trocha iným spôsobom, ako len štúdiom v školských laviciach. Žiadne z nich však na nich nezanechalo a ani nemohlo zanechať taký dojem, ako najväčší cintorín na svete, ktorým je bývalý koncentračný tábor v Osvienčime.

Toto pietne miesto naši žiaci navštívili 11. novembra. Je to symbolický dátum pre svet, ale i pre Poliakov. Pred 98 rokmi sa skončila prvá svetová vojna a opätovne sa na mape Európy objavilo predtým rozdrobené Poľsko. Nás však zaujímali udalosti, ktoré sa odohrali počas druhej svetovej vojny a sú hlasným a zároveň otrasným výkrikom dejín až do súčasnosti. Holokaust je mementom, na ktoré ľudia nesmú zabudnúť a preto by si ho mali pripomínať. Kde inde, ak nie priamo na mieste, ktoré je tragédiou nevinných presiaknuté na každom kroku.

V múzeu sme najprv mali možnosť vidieť jednotlivé objekty v prvom tábore Auschwitz I., po prehliadke ktorého sme sa presunuli do oveľa väčšieho tábora Auschwitz II. pri dedinke Brzezinka (po nemecky Birkenau). Celý komplex táborov Auschwitz bol pôvodne určený pre 125 000 ľudí. Čoskoro stredoškoláci si tu mohli aspoň z časti predstaviť životné podmienky, v akých prežívali zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, z minúty na minútu bez dôvodu týraní a na smrť odsúdení. Výklad lektorky v slovenčine a ponuré jesenné počasie dotvárali pochmúrnu atmosféru miesta, ktoré nenechalo nikoho chladným. Trojhodinová cesta domov potom poskytla dostatok priestoru na to, aby si všetci účastníci exkurzie uvedomili, čo vlastne videli a počuli a čoho sú ľudia schoní voči ľuďom. Dúfajme, že na to nikdy nezabudnú, aby tých 6 milióny obetí holokaustu nezomieralo stále zas a zas.